reklama

posledné lúče

Ona túžila zaspať a viac sa neprebrať. Sladkých násť! Obdobie plné bezstarosti a snov. Prečo cítila opak? Už od malička bola iná. "Príliš zodpovedná", "príliš vážna". Ani teraz ju nebavia reči rovesníkov. Radšej ma samotu. Napriek tomu zapadne medzi ostatných. No čakala od života viac.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

A ak to nemala mať, radšej zostane sama. Netúžila vzdať sa svojej čistoty, s človekom, ktorý je ochotný poskytnúť svoj dlhoročne zbieraný materiál. Chcela viac. Túžila, pre ktorého bude jedinou. Navždy! Človeka, ktorý ju pochopí, človeka, ktorý vie, čo je život, čo pre nu je duša. Človeka, pre ktorého sú láska a rodina dôležite v živote. Človeka, s ktorým je radosť smiať sa, s ktorým vie byť aj bolesť krásna. Smiali sa jej, vraj takého nenájde. No ona verila. Aj teraz sedela kdesi v kúte, tichu, ďaleko od všetkých, kde jej bolo dobre. Túžila po niekom podobnom, po niekom, kto by naplnil jej dušu. Túžila po smiechu, po spoločnom. Túžila po láske, no nedala jej príležitosť priblížiť sa, kým pochopila a začala dávať lásku sebe. Túžila zmeniť svet. Tápala v tme hľadania.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Z ticha ju vyrušil tichý šepot: „Choď už domov. Kedy ťa potom zas uvidím?" zažartoval. Usmiala sa, tvár jej zčervenala. Napriek tomu, že to bol jediný muž, s ktorým sa dokázala porozprávať, vždy ju privádzal do rozpakov. Ešte chvíľu žartovali, a potom sa pobrali, každý inou cestou. Jeho hlas jej neschádzal z mysle. Častokrát nedala na neho dopustiť.

Slnko sťahovalo posledné lúče a krajinu zahalila tma. V malej izbe blikotala žiarovka. Sedel pohrúžený do svojich myšlienok so starou knihou v ruke. Čítal ju nespočetne veľakrát. Brával ju do rúk len tak zo zvyku, hriala ho jej blízkosť. Bola mu jeho dôverníčkou. Jedinou. Žiadna žena, žiadna rodina. Nič, čo by ho mohlo brzdiť. Chcel pomáhať. Dobre si vybral. Ale kto pomôže jemu? Opäť ho zlomili. Pochybnosti. Ako rýchlo im človek dokáže podľahnúť. Očami zablúdil na fotku vedľa na stole. Bola to spomienka na minulosť. Ako vždy, pohľad mu padol na ňu , ukrývajúce stvorenie sa pred vtieravým fotoaparátom. Usmial sa. Čo ho na nej tak fascinovalo? Tie oči ho prenasledujú. Celý deň sedí ako na ihlách, nenachádza pokoja. Tak, ako tma sadá na krajinu, tak aj jeho opantáve rúško samoty. Vysmädnutý po láske nedokáže odolať mámivému poháru vody z osviežujúceho prameňa života. Opustil jeho dušu bojujúcu s láskou. Hnaný výčitkami vybieha von. Preč od dobiedzajúcich myšlienok, ktorým nedokáže čeliť. Ukryť sa v tichu prírody a nemyslieť. Po pár minútach sa ocitá na brehu malého potoka. V túto podvečernú hodinu tu niet ani živej duše. Dobre si to vymyslel. Unavený padá na trávu a hľadí na nebo. Túži sa rozplynúť v mori hviezd a vytratiť sa spolu s poslednými lúčmi slnka. Čo vlastne chcem? Pýtal sa tisíci krát. Dlho jeho oči blúdili oblohou, jeho duša načerpávala silu, ovlažoval ubolené srdce. Konečne prichádzal pokoj. Žiadna žena ho nemôže narušiť. Zvládne to. Cítil sa silný. Pocítil, ako sa mu chlad zavŕtal hlboko do tela. Striaslo ho. S ľahkosťou sa vyšvihol a opúšťal tento krásou nasýtený kúsok zeme. Mesiac sa kotúľal oblohou, žaby kŕkali nočnú uspávanku, mohutné stromy sa ukladali na nočný odpočinok. Kráčal popri potoku. Odrazu spozornel. Ktosi sa približoval. Najprv sa zľakol, no v okamihu ju spoznal. Poznal by ju medzi tisíckami. Zastala. Zatiaľ ho nezbadala. Sadla si na zem, sklonila hlavu a... rozplakala sa. Rozum mu radil utiecť, no srdce nedovolilo. Nedokázal ju nechať samú. Pohol sa. Zbadala ho len pár krokov od seba. Uľavilo sa jej a zároveň priťažilo. Čo tu robíš?" spýtal sa. Hľadel na ňu s takou láskou a obavou, že sa znovu rozplakala. Pozeral jej do očí a zrazu pochopil. Pochopil, že bez nej nedokáže žiť. A pochopil tiež, že ho miluje. Pochopil, že sa trápi rovnako ako on. A konečne pochopil, že ma vsebe lásku. Našiel, čo hľadal celý život. Usmial sa. Chvíľu na neho bojazlivo hľadela, kým pochopila. Ponárala sa do jeho hlbokých očí, vychutnávala si chvíle ukradnutého šťastia. Nebolo treba slov. Ich srdcia sa spojili, duše splynuli. Nevnímali čas ani priestor. Boli tu len oni dvaja v lone prírody poddávajúci sa slastným myšlienkam o krajšom zajtrajšku. Určite to všetci pochopia. Ľudia, rodina, priatelia. Pochopia ich čistú veľkú lásku a budú sa tešiť spolu s nimi, že si prekliesnili k sebe cestu, že odteraz už budú kráčať vspojeni . Hľadeli na seba. Cítili sa slobodní, šťastní. Zúfalstvo, hnev, nenávisť, to boli na začiatku, prejavy ich lásky. Krásny vysnený svet sa zrazu stal skutočnosťou.

Dana Valkova

Dana Valkova

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Moja dusa rada navstivy aj svet plny farebnej ci svet ciernobielej fantazie. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu